Päť opatrení na zvládanie hnevu

Ako máme zvládať hnev tak, aby sme nehrešili (Efezským 4:26)? Ako máme hnev udržať na uzde a zaraziť tak, aby sme z celej situácie vyšli dobre?

1.     „Nechaj hnev a opusti prchlivosť! Nehnevaj sa, a to ešte aby si urobil zlé!“     (Žalm 37:8).

Už samotné vnútorné hnevanie sa je zlé. Keď však dáme tomuto pocitu priechod a dovolíme ohňu vzplanúť, je to oveľa horšie. Preto keď sa cítite popudený a rastie vo vás zlosť, okamžite sa zaviažte mlčaním dovtedy, kým nebudete schopný hovoriť pokojným a vyrovnaným spôsobom, kým neprejde ten nával páľavy – ako keď sa Ahasver vyšiel na čas prejsť do záhrady predtým, ako vyniesol rozsudok nad Hámanom.

                Dobrý spôsob hasenia páľavy zlosti je opakovať si niektoré vážne výroky Písma, ako napr. „Hnevaj sa, no nehreš; buď pomalý do hnevu; nepomsti sa, ale daj priestor (Božiemu) hnevu; poddaj sa Bohu a vzopri sa diablovi a utečie od teba.“ Diabol zlosti, ak sa mu postavíte v moci Písma, s istotou utečie, pretože Písmo neznáša (Matúš 4).

                Musíme sa tiež odhodlať túto zlosť usmrtiť modlitbou, ako Dávid v Žalme 39. Keď Jób vybuchol, dokonca aj Elifaz vedel dosť na to, aby povedal, „Istotne si zanedbal modlitbu, inak by si nikdy nebol takýto.“

2.   Nechajte svoje srdce očistiť vierou, pretože viera v Krista prináša trpezlivosť.

Naučte sa jej a milujte ju, čítajte o nej a prijmite ju za svoju, pretože držanie sa tejto trpezlivosti z vás urobí lepšieho človeka.

                Jakub píše, že boje a zvady vychádzajú zo žiadostí, ktoré sa búria v našich údoch a z ktorých povstáva vnútorný nepokoj a rozladenosť, z ktorých potom povstáva prevrátenosť a nespokojnosť s druhými. Bezbožní sú ako rozbúrené more, nepríjemní a búrliví. Človek plný týchto žiadostí je trápením pre celý svoj dom.

                Nábal bol takýto syn Beliála, tak prudký a zúrivý, že sa s ním nedalo hovoriť. Viera v Krista nás však pohýna k opačnému správaniu, pretože „množiteľovi toho kniežatstva a pokoju nebude konca“ (Izaiáš 9:7). A Jakub píše, že „múdrosť zhora je ponajprv čistotná, potom pokojná, prívetivá, povoľná, plná milosrdenstva a dobrého ovocia“.

3.   „Snažte sa všemožne byť ticho a robiť si svoje.“ (1Tes 4:11).

Nepleťte sa do škriepok, ktoré sa vás netýkajú, aby ste „nechytali psa za uši“ (Príslovia 26:17). Vyhýbajte sa sporom, hnevlivej spoločnosti (Príslovia 22:24), pretože títo ľudia ako besní psi hryzú a robia druhých rovnako besnými, ako sú sami.

                Nepočúvajte ohováračov a klebetníkov, lebo tí sú schopní rozdeliť aj najlepších priateľov. Nestarajte sa do nedostatkov iných ľudí. Len zriedka je trpezlivý človek všetečný alebo všetečný človek trpezlivý.

                Nastavte svoje zmýšľanie tak, že sa budete musieť vyrovnať s mnohými neduhmi a krivdami, kým ste na tomto svete, pretože ak neznesiete ujmu, budete sa musieť zbaliť a odísť z tohto sveta, lebo tu nie je pre vás miesto!

                Mnohé veci bude nutné ignorovať a privrieť nad nimi oči, ako si lev nevšíma brechanie ratlíka. Tabletky je nutné prehltnúť vcelku a nie hrýzť, a tak je to aj s krivdami. Takto dokážeme krotkosťou zabrániť mnohým výbuchom hnevu. Pokojné žitie vyžaduje mnoho starostlivosti!

4.     Musíte mať pred sebou neustále reálny obraz hnevu a vidieť jeho tri nasledovné aspekty: a) jeho odpornosť, b) jeho potupnosť a c) jeho nebezpečnosť.

                Po prvé, aká odporná vec je hnev, ktorý zbavuje človeka sebaovládania a zohavuje jeho vzhľad – zlostný pohľad, zúrivý výraz a znetvorené črty – dokonca rozšírené nozdry! Židia volajú hnev af (nozdry, dych, tvár), pretože sa rozšíria nozdry, potom sa zmení farba tváre, jazyk kokce, zuby škrípu, ruky udierajú o seba, nohy dupú, pulz zrýchľuje, srdce prudko bije a celý človek sa nafúkne ako odporná žaba s červenou tvárou.

                Ďalej, hnev prináša človeku potupu. Duch Svätý označuje v Písme hnevlivého človeka ako blázna, ba čo viac, človeka, ktorý vyvyšuje bláznovstvo tak, aby ho všetci videli, a tak sa vyhlasuje za najhoršieho z bláznov. Človek, hovorí Šalamún, je tak na očiach kvôli svojmu hnevu, že jeho meno je posmievač, je to pyšný a nadutý človek, ktorý robí všetko v drzej pýche (Príslovia 21:24). Aké meno alebo označenie!

                Takto Boh na tohto človeka nakladá potupu. A zatiaľ čo si on myslí, že jeho vystupovanie a výstredný jazyk sú znakmi sily a vplyvu, druhí ľudia vidia stratu sebaovládania, nerozumnosť a dokonca slabomyseľnosť.

                K bezuzdnému správaniu často vedie slabosť a nezrelosť, ako to vidíme u mnohých chorých ľudí a u dojčiat.

                Nakoniec, nebezpečnosť hnevu je vidieť v tom, ako pohlcuje celé telo a ruinuje osobnosť človeka. Pretrvávajúce a zhoršujúce sa výbuchy podporujú zhoršovanie zdravia a varia srdce v slanom náleve dovtedy, kým neodpravia zo sveta jeho majiteľa, s ktorým nikto nechcel byť, kým žil, a ktorého nikto neoplakáva, keď zomrie.

                Čo sa týka úbohej duše takéhoto človeka, hnev ju zbavuje náklonnosti k modlitbe alebo k akejkoľvek službe Bohu či človeku, a nositeľ tejto duše je nechránený ako neopevnené mesto pred mnohými hriechmi a trápením (Jakub 3:16; Príslovia 29:22).

5.     Často a dôkladne zvažujte to, ako Boh nad vami bdie a stará sa o vás, ako vás zaopatruje, akou výsadou je pre vás Jeho prítomnosť a aký je k vám trpezlivý.

                Ponajprv pri tomto pamätajte na to, že tí, ktorí nám krivdia (akokoľvek môžu byť zlomyseľní), sú nástrojmi Jeho dobrého dohľadu používané na dosiahnutie nášho najväčšieho dobra. Prečo by sme sa teda mali na nich hnevať? Neznamená to hnevať sa na Boha? Ak je Boh nahnevaný na nás, máme nádej v Jeho milosti, no ak sa my hneváme na Neho, aká je pre nás pomoc, ak sa Jeho hnev zapáli čo len trošku?

                Takéto dôvodenie brzdilo Jóba od výbuchov voči Chaldejom, ktorí ho okradli, ako aj voči ostatným pohromám, pretože povedal: „Nahý som vyšiel zo života svojej matky a nahý sa ta navrátim. Hospodin dal, Hospodin vzal. Nech je požehnané meno Hospodinovo. V tom vo všetkom nezhrešil Jób a neprivlastnil Bohu ničoho nerozumného.“ (Jób 1:21-22).

                Majte preto v zbožnej úcte Božiu prozreteľnosť a mlčte (Žalm 39:10). Pamätajte, že by nad vami nikto nemal moc, ak by mu nebola daná zhora (Ján 19:11).

                Ďalej zvažujte Božiu prítomnosť a buďte opatrný. Dajte Boha na prvé miesto, áno, nad vaše vášne, a čoskoro budú umlčané ako neriadni, vadiaci sa vojaci, keď sa objaví veliteľ.

                Keď srdce vrie hnevom a žiada si pomstu, opýtajte sa s učeníkmi, „Pane, či chceš, aby sme povedali, aby oheň zostúpil z neba a strávil ich, ako aj Eliáš urobil?“ (Lukáš 9:54). Poproste Pána o dovolenie predtým, ako si trúfnete urobiť čokoľvek hnevlivým spôsobom. Nikdy si nenamýšľajte, že vy ste Bohom ustanovený vykonávateľ Jeho súdu!

                Zvykli sme hovoriť, že ak nie je prítomný sudca, máme právo vziať zákon do našich rúk, ale ak je prítomný sudca, je to neprípustné (John Trapp žil v 17. storočí, pozn. prekl.). No Písmo hovorí Božím deťom, „Nebuďte nevraživí, bratia, druh proti druhovi, aby ste neboli odsúdení. Hľa, sudca stojí predo dvermi!“ nebudete báť? hovorí Hospodin. Či pred mojou tvárou sa nebudete triasť?“ (Jeremiáš 5:22).

                Jób, potom ako skĺzol do mnohých hnevlivých sťažností, keď si uvedomil Božiu prítomnosť, okamžite povedal, „Kladiem svoju ruku na svoje ústa ... neurobím toho viacej.“

Nakoniec zvažujte Božiu nekonečnú trpezlivosť a zhovievavosť v nesení nášho správania, ako znášal tých na púšti. Aký je Boh pomalý do hnevu a aký je prehojný v milosti! Boh súdi spravodlivých, no veľmi jemne. Súženie nazýva svojím predivným dielom a používa ho až vtedy, keď už niet inej cesty, pretože sme vysmiali Jeho poslov a pohrdli Jeho Slovom (2. Kronická 36:16). Keď Boh prišiel potrestať Adama, prišiel pomaly a v chladnom večernom vánku. Nevybehol na neho ako Dávid na Goliáša a neodťal mu hlavu. Prišiel mäkkým krokom a s tichým hlasom a až za súmraku. Potom, pred vynesením súdu, s ním hovoril a sľúbil mu Spasiteľa od toho jedovatého ostňa hada.

                Len premýšľajte nad históriou Božej trpezlivosti s vami (ako tí, ktorí kedysi hľadeli na medeného hada) a vaše srdce bude na uzde a vyliečené od vyplakávania v netrpezlivom hneve.

                Adam bol majstrovským kúskom Božieho diela, v ktorom Boh odpočíval a mal zaľúbenie. Ozdobil ho svojím vlastným obrazom, povýšil ho na pozíciu pána všetkého tvorstva, poctil ho vlastníctvom raja a možnosťou neba, a dal len jeho potomstvu česť môcť Ho volať Pánom.

                No človek, takto poctený, odhodil túto česť a stal sa podobným hovädám, ktoré hynú, ba horšie, pretože sa stal podobným démonom, s ktorými mal zahynúť, keby nemal odpúšťajúceho Boha. „Či je niekde Boh ako Ty, čo odpúšťa všetky naše hriechy?“

                Boh stále množí svoje omilostenia, ako my množíme naše provokácie, a celý deň vystiera svoju ruku k spurnému ľudu. Jeho milosť sa k nám takpovediac skláňa na kolená a prosí nás o zmierenie s Ním, a znáša naše ohavné správanie.

                Keby sme len povážili, aký je Boh nekonečne veľký a mocný, vyzbrojený všetkou silou a vyšší ako tí najvyšší, o to viac by sme stáli v údive nad Jeho trpezlivosťou s nami. Pretože čím vyššie postavený je človek, tým je zvyčajne menej trpezlivý s krivdami od druhých.

                Vyvýšenosť cnosti trpezlivosti je vidieť v sebauspokojení, ktoré sa zmocní svetáka, keď sa k nej občas priblíži. Nech len človek znesie krivdu od druhého raz alebo dvakrát, a hneď má k sebe veľký obdiv a namýšľa si, že by sa o ňom mal urobiť zápis do kníh histórie alebo by mal byť vyhlásený za svätého (ako si to myslel Henrich VI.).

                Čo je ale toto v porovnaní s Božou nekonečnou trpezlivosťou v znášaní zlého? A to nielen od nádob na hnev (Rímskym 9:22), ale aj od svojich vyvolených, ktorí by mali byť lepší. Šetrí ich, ako otec šetrí svojho syna, ktorý mu slúži, odpúšťajúc im sedemdesiatkrát sedem každý deň a prikrývajúc bez zlosti celý vesmír slabostí.

                Hlboké a náležité zvažovanie nekonečnej Božej trpezlivosti s nami bude veľmi budovať trpezlivosť našich sŕdc a bude nás meniť na Jeho obraz.

                Na záver – k týmto prostriedkom a rozjímaniam pridajte nepretržité úsilie o to, aby ste o sebe zmýšľali nízko a aby ste prísne strážili svoje srdce. Vtedy budete môcť obstáť, keď vo vás začne vrieť netrpezlivosť, hnev alebo rozhorčenie. A ak sa budete vrúcne modliť o víťazstvo nad týmito vášňami, budete ich vidieť ako neoprávnené, a ak budete pred svojím Bohom odhaľovať ich odpornosť a hriešnosť, čoskoro uvidíte, že „vaša námaha nie je márna v Pánovi“.

Autor: John Trapp (1601 – 1669)